Len aby nepršalo...

...hovorili včera moji chlapci, mysliac pritom na dnešné popoludnie.
Normálne im je jedno, čo za divadlo predvedie nebeská scéna. Dnes však boli jedným kolieskom v ozubí programov pre deti - na námestí. Je MDD.
Ráno sa nechalo vidieť slnko v priesvitnom mračnovom plášti.
"Vyzerá to nádejne, mami", vraví mi s napoly privretými očami môj mladší historický šermiar.
´Dúfam, že to vydrží´, chcela som povedať, no včas som zahamovala (keď poviem, že ´dúfam´, obyčajne sa všetko vyvŕbi vždy opačne). Len som sa usmiala: "Hádam áno."
Dopoludnia - venujúc sa spracúvaniu správy - som spoza compu hľadela rovno do oblohy. Slnečný plášť pomaly hustol dosiva. Vošla kolegyňa: "Tuším sa dnes opäť rozprší." ´Dúfam, že nie´!, chcelo sa mi vyhŕknuť. Našťastie zakódovaný vnútorný zvonček reagujúci na heslo ´dúfam´ včas spustil alarm. "Nech to vydrží aspoň do piatej", prosebne zaznela z mojich úst želacia veta.
O štvrtej zahrmel sugestívny bubon a deti na námestí nadšene vítali šermiarsku skupinu (v stredovekom brnení tam iskrili mečmi aj moji chlapci). Predstavenie sa odvíjalo za pestrej zvukomaľby, vyjadrujúcej citové rozpoloženie obecenstva (toho detského, aj rodičovského). Bežali kamery, cvakali fotoaparáty (aj ten môj - sme pyšní na našich chlapcov), búrlivý potlesk. Detičky chceli fotografie s "rytiermi".
Rozosmial ma kvílivo-roztopašný hlas môjho mladšieho: "Mami, počula si to?" Vraj: "Ujo, môžem sa s vami odfotiť?"!!! Ani som nemala kedy reagovať. Zapózovali - malý šuhajček žiaril na rukách môjho syna, v bacuľatej rúčke dýku, druhou sa hrdo dotýkal čepele meča. Cvak a vtom sa spustil lejak. Bežiac pod ochranu najbližšieho šiatra som pozrela na hodinky. Rovných 17.00!
A potom, že nemám byť poverčivá! (Ja ani nie som, ale slovu ´dúfam´ sa vyhýbam. Ako čert svätenej vode.)