Muzikál...

Plné divadlo (veľmi sa vo vnútri podobá tomu nášmu v Trnave, len je podstatne väčšie). Na scéne v priemere mladý divadelný súbor. Dve hodiny bez prestávky hudba, spev, tanec. Približujúci jednotlivé hudobné obdobia 20. storočia na pozadí histórie mesta.
Obecenstvo dostáva zabrať. Výkon umelcov ho sugestívne vťahuje do deja. Ihravý smiech sa mieša so salvami potlesku, aby ich zrazu vystriedalo mrazivé ticho - to vtedy, keď z roztancovanej scény rozhlas mobilizácie "vysal" chlapcov. Odovzdane kvílivá melódia dievčenskej piesne tlačí hrču do hrdla. Salvy simulujúce ohňostroj radosti dávajú priestor uschnúť prípadnej zablúdenej slze. Študentský večierok, tanec s učiteľkou, obdobie "boja kultúr"... (keď komisie vyberali uvedomelé kapely - so všetkými ňuansami - a tie druhé si hrali svoje aj bez požehnania; to sme dôverne poznali aj my...)... Pretancovali "sme sa" až na záver 20. storočia. To už za neutíchajúceho potlesku, ktorý skončil až po opakovanej choreograficky plynule do deja zakonponovanej klaňačke.
Moji mladí priatelia zjavne nedočkavo striehli na moju záverečnú reakciu (na predstavenie ma pozvali totiž oni - vek 21 - 26). Nebolo treba zdvorilo chváliť. Moje spontánne nadšenie bolo zjavné. Potom sa od nich dozvedám, že každý z nich toto predstavenie už videl viackrát. 2, 3, 4, 4, 6. Ja si ho asi tiež pôjdem po čase pozrieť ešte aspoň raz...