Počasie opäť chytilo letný nádych. Ospalé popoludnie ma vylákalo „za minulosťou“. Zachcelo sa mi porozprávať s tými, ktorí tu už nie sú. Prechádzajúc po tichom cintoríne od jedného k druhému prichytím sa pri „vypadnutí z reality“ – mám 10 a sedím u mojej trnavskej babky.
- Silvinka, vyskúšaj tieto čižmičky. Teta Rózka ich kúpila vnučke na Mikuláša. Chce, aby to bolo prekvapenie, no musia byť dobré. Má takú nohu ako ty. –
Krásne biele, také, po akých som túžila. A sadli presne na moju nohu.
O pár dní – na Mikuláša – svietil v okne u babky veľký balík v červenom celofáne (mikulášske balíčky v červenom celofáne dodnes milujem). Pri jeho rozbaľovaní na mňa s úsmevom pozerá spolu s babkou i teta Maryša – otcova najmladšia, vtedy ešte slobodná, sestra.
- Biele čižmičky! –
S výskotom sa vrhám do náručia oboch žien a veru neviem, ktorá z nás troch bola v tej chvíli šťastnejšia...
V realite teplého májového popoludnia mi steká po tvári slza, no pery sa sformovali do úsmevu. Pozrúc na modrú oblohu ticho šepcem: „Babka, ďakujem...“
piatok, mája 08, 2009
Nostalgia a prvé čižmičky
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
6 komentárov:
babky, stare mamy, omamy i nagymamy (ale i dedkovia, stari ockovia, nagyapovia) su uz az take/taki... :)
co by len pre tie svoje vnucence neurobili...ked mozu....
bars by aj nam nase vnucence takto dakovali... :)
:-)
Mia, ak nejaké (vnúčence) budem mať, budem sa o to snažiť zo všetkých síl (teda - nie aby mi ďakovali, ale aby mali za čo).
:-)
Pravdu povediac, s vnúčencami už nepočítam, ale nejaké to pravnúča by bodlo :)
wabt, myslím, že na spoločných potulkách prírodou by si prišlo na svoje... (to prípadné pravnúča). :-)
Silviah, máme identické spomienky ... ;)
:-) germi, vravela som Ti, že sa akosi "podobáme".
:-)
Zverejnenie komentára