piatok, mája 21, 2010

Otázniky...

Všetky parkovacie miesta beznádejne plné. Na parkovisku pred štadiónom zvyklo byť vždy pár voľných. A zvyklo tam stávať aj policajné auto. Pre poriadok. Teraz tam však nestojí. A autá parkujú akosi čudne – nemálo z nich, ak by chceli odísť, nemajú šancu. Iné ich blokujú. Biele pruhy označujúce parkovacie miesta takmer nevidno. Žeby to spôsobil ten dlhotrvajúci dážď?
Predsa len sa mi darí nájsť „bezpečné“ miesto. Po pol hodine už však celkom bezproblémové nie je. Naprieč výjazdovou uličkou vyzývavo stojí „nevzdelaný“ štvorkolesový tátoš. „Legálnej“ cesty von niet. Vedľa na ceste stoja tiež autá. Pekne jedno za druhým. Takže ani pomedzi ne – hoci aj cez obrubník – to nepôjde. Jastrím ďalej a v duchu premýšľam, čo ešte by som mohla v meste vybaviť, kým sa cesta z parkoviska uvoľní. Nebolo treba. Moje šoférske oko zameralo čiastočne vyhovujúcu medzeru medzi dvoma za sebou stojacimi autami na ceste pozdĺž parkoviska. Ak pôjdem opatrne, nebude problém vyjsť. Podarilo sa.

Semafory veselo svietia, autá z diaľky prekvapene spomaľujú, keď zaregistrujú okrem zeleného svetla aj zelenú vestu uprostred križovatky. Dopravní policajti trénujú regulovanie.
Vyzerá to na absolútnych začiatočníkov. Okamžite mi to evokovalo asociáciu profesionálne zdatného orchestra s neskúseným dirigentom. Keby autá – resp. šoféri za volantom v nich – dali na energické gestá regulovčíka, hromadnej havárii by sa nevyhli. Našťastie – aj keď s otáznikmi v očiach (v tých mojich bol aj úžas), odhadnúc situáciu, vytvárali si opatrne priestor (skoro ako zips pri vjazde z vedľajšej na hlavnú pri zácpe) na bezpečné „zmiznutie“ z križovatky.

Prechádzam pešou zónou centra (takmer ľudoprázdnou) – hľadajúc obchod, v ktorom si kupovávam topánky a čelenky do vlasov. V ušiach mi znejú slová predavačky z obchodu s látkami: „Mnohí sa sťahujú. Nájom je vysoký, ľudí málo. Nakupujú v obchodných centrách mimo mesta. Nemáte sa tu ani kde poriadne najesť... Len more áut všade parkuje. “ Cez víkend je to vraj ešte horšie. Historické centrum býva ako vymreté.

Vraciam sa domov, za volantom trpezlivo posúvam auto preplnenými cestami, pýtam sa sama seba kam a odkiaľ všetci idú a premýšľam, čo sa to s tým mojím rodným mestom deje?

6 komentárov:

mia povedal(a)...

vítaj doma (tu i doma), Silvia :)

pozvoľné plazivé a nebadané zmeny, či pozitívne alebo negatívne, ak v nich človek žije permanentne, ho obdobným pozvoľným a plazivým spôsobom ovplyvňujú tak, že ich pomaly začne brať ako prirodzenú zmenu pomerov, až kým sa mu v jednej chvíli nezjavia pred očami v celom svojom reálnom rozmere a on sa nestačí čudovať, čo sa to vlastne stalo... a hlavne prečo sa to stalo... :)

w-abt povedal(a)...

Keď idem do Trnavy, zaparkujem radšej pri Maxe a do mesta idem pešo. Alebo nakúpim priamo tam :)

Silviah povedal(a)...

Mia, tých zmien je fakt dosť. Ale aj pozitívnych. Len ja som akosi vhupla rovnými nohami do reality tých nie práve sto-bodových. A k tomu ešte aj to hrozné počasie. Dnes však už svieti slniečko a všetko je svieže, zelené. :-)
Cez víkend sa pod hradom Červený Kameň usídlia šermiari, bude kopa super zážitkov. Doma je doma. :-)

A dík za privítanie.

Silviah povedal(a)...

wabt, veď to! Veľa domácich, ale najmä návštevníkov Trnavy zostane mimo historického centra. Nakúpia a odídu. Je to škoda. Mesto má svoje čaro. Len treba na tom popracovať, aby bolo lákavým prísľubom príjemných zážitkov. Hádam sa to podarí. Ak áno, môj blog o tom určite nebude ticho. :-)

Jana D. povedal(a)...

AHOOOJ Silvi, konečne môj skok na Tvoj blog bol odmenený článočkom. Vitaj na Slovensku! Privátalo ťa však dosť negatívneho a všetko to ešte k tomu korunuje počasie... Napriek týmto skúsenostiam, zážitkom Ti prajem krásny pobyt doma a príjemné chvíle s najdrahšími...pá

Silviah povedal(a)...

Janka, ďakujem.