Korálky horúceho popoludnia

"Už sme praktikovali aj ingliš...", hovorí s úsmevom čiperné stredoškoláča blížiac sa s bratom k rodičom čakajúcim v tieni stromu.
Idúc v horúcom popoludní z práce premýšľam a obzerám sa, kde to tú "ingliš" v ospalom meste "praktikovali". Blížiac sa k prehriatemu parkovisku registrujem štíhlu nakrátko ostrihanú pani v modrosivých trojštvrťových nohaviciach a bledomodrom tričku, kráčajúcu asi 10 metrov predomnou. A na druhej strane parkoviska trojicu na prvý kuk bezradných ľudí pri parkovacom automate. Pán v bielom klobúčiku (patriaci k trojici) natiahol k blížiacej sa štíhlej panej v sivomodrom ruku s dvadsaťkorunou. Niečo jej hovoril (nepočula som, 10 m je dosť veľká vzdialenosť), ale z gesta sa dalo uhádnuť, čo chce. Pani v sivomodrom skoro vyľakane pridala do kroku a krútila hlavou (ktovie, či v panike aspoň uhádla, o čo išlo?).
"Potrebujete rozmeniť na parkovné?", spytujem sa, blížiac sa k nim. "Yes, yes, please..." "O.K. I have..." Podala som mu 10korunu a dve 5koruny, on mne dal svojich 20 papierových (toľko u nás stojí hodina parkovného) a hlavou mi blyslo:´Ako to, že mi po slovensky rozumel?´ A vtom začujem: "Džienkuji" (to je fonetický prepis - poľský pravopis neovládam). "Prosím. Dovidenia."
Už je vám iste nad slnko jasnejšie, kde a s kým tá sympatická súrodenecká dvojica "praktikovala ingliš".
:-)