Opäť raz ráno...

Už nie je leto, no jeseň sa veľmi neunúva. A tak sa stalo, že dnešné ráno muselo riešiť za mňa dilemu: krátky či dlhý rukáv?, sukňu ešte z tenšej skupiny alebo už môže byť aj v jesennom štýle?, navrch ľahký svetrík alebo futrované sako?... Aspoň s topánkami som mala jasno!
Chladné ráno sa začalo opäť raz prezliekať do zlata a ja som vystihla tú pravú chvíľu: na ulici sa iba sem-tam mihli nejakí ľudia, tak som si dovolila vnemovú masáž - ničím nerušené opájanie sa plnosťou už zobudenej, no ešte leňošiacej ulice.
Staré hradby sa spletali s divou zeleňou, z blízkeho kostola práve vychádzalo pár ženičiek. Takmer prázdne parkovisko otváralo pozlátený pohľad medzi domy, lemujúce ulicu do centra. Ja som išla to druhou - čo sa časom zbavila starých domčekov a prikmotrila k histórii "novú dobu". Žiadna romantika, no zeleň zostala. A prvý raz vnímam jej relax (teda cestou do práce): brečtan sa šplhá v bizarných širokých tmavozelených šľahúňoch na vrcholec poschodového domu, brezy sa nemajú k žltosti - slnko sa pohráva s ich zelenými korunami akoby bol august. Za strechou obchodíkov vysiela zeleno farebné pozdravy strom neznámeho mena a tráva s kríkmi útulne tlmia moje kroky. Vzduch je svieži, ešte v ňom však necítiť jesennú ostrosť.
Lačne sa zhlboka nadýchnem, ponad hlavu mi zasvištia krídla a v odraze vchodových dverí vidím vznášajúci sa holubí kŕdel.
Masážny relax je na konci programu. Ešte pár schodov a s úsmevom začínam s pracovnými povinnosťami.