Hlbiny

Občas sa len tak hrám so slovami. A vždy ma stiahnu do nevídane pestrého sveta. Sveta netušených významov a prekvapivého odhaľovania.
Dnes skoro ráno ma "chytilo" slovo, ktoré je v nadpise. Už samo o sebe - vonkajšou podobou - je výrečné: Majestátne -H- tesne naviazané na štíhle, skoro nenápadné -l-, ktoré sa v objatí susedov (majestátneho -H- a snobsky formovaného -b-) takmer stráca. A potom to nesmelé -i- so zvedavou bodkou, skromné pokojné -n- a na záver -y-, čo má všetkých v paži. Nonšalantne nazerá aj pod platformu a čaká, kým ktosi ďalší skĺzne hlbšie, než je bežné. Forma viac ako výrečná.
Ale ten obsah! Ani oči nemusím privrieť a už sa mi vytvára plastický rozbehnutý obraz. Vlniaci sa smaragd s tisíckami "strieľajúcich" odtieňov jasu. Vlny sú pierkové, ladno drobné, no pohybujú sa divoko. V tej rýchlosti nestíham postrehnúť detaily. Vnímam len neustálu zmenu - všetky ňuansy základného spektra. Pohyb sa z chaosu začína formovať do špirály. Farebnosť tmavne a vlny rastú a ťahajú k ypsilonu - do hĺbky. Cestou sa zjavujú zákutia - prebleskne zlatý roj ako mäkké pohladenie, hneď za ním čupí prekvapenie s fialovým nádychom. Točenie spomalí a plávam v modrom jazere. Je tiché, no nie je to láskavý pokoj, skôr napätie. Nový prúd otvára bránu do dravých vôd s odtieňom purpuru. Čo je to? Divoké emócie oranžovej bezhlavosti, živelná túžba byť na vrchole. Ako to všetko tam pení a sipí a bije! A z hĺbky prilieta akési pradeno. Je tenké, tmavé, no rastie. Má zjavný apetít. Rado by zožrať všetko navôkol. Dosť!
Farebná plastická fantázia. Je preč. Pred otvorenými očami tancuje otázka:
Čo všetko je ukryté v nedostupných hĺbkach? Čo všetko si v hlbinách svojho ja stráži človek?