O marhuľo-slivke a mojom múdrom dedkovi

Môj dedko bol veľmi šikovný človek. Okrem iného sa vedel zdatne obracať vo vinohrade aj v záhrade. Nadšene krížil všetko so všetkým a výsledok bol väčšinou veľmi úspešný. Tak to bolo aj s jeho pokusom naočkovať do jedného podpníka tri odlišné ovocné odrody: marhuľu, slivku a... tú tretiu si už vážne nepamätám. Konáre zakvitli, včielky si na kvetoch pochutili a výsledok nedal na seba dlho čakať: strom bol obsypaný sľubne vyzerajúcimi plodmi. A tu sa začína môj príbeh.
V čase môjho detstva prázdniny skorovrcholového športovca (teda mňa) znamenali - tak ako pre všetkých školákov - vždy oddych od školy, neviazané detské huncútstva s kamarátmi na dedine u mojich starkých, kam som sa vždy bezhlavo tešila, ale aj - rovnako ako pre všetkých dnešných skorovrcholových športovcov - tréningové plány, ktoré bolo treba dodržiavať. S nadšením som predvádzala svoje "kúsky" (ako ich zakrývajúc si dlaňami oči nazývala moja zlatá babka) všetkým na počkanie a hľadala som vhodné "náradie" na každodennú dávku zhybov, vzklopiek, výmykov,... Predpokladám, že vnímavejší čitatelia už tušia, kam mierim. Veru tak! Za vhodné náradie som si raz vyhliadla dedkovu divotvornú marhuľo-slivku(+to tretie, čo si nepamätám). Jeden z konárov inak nežného stromčeka sa mi videl dostatočne pevný (nikdy som nebola ťažká váha), a tak som si povedala, že predpísané kondičné cvičenia sa mi budú príjemnejšie realizovať uprostred voňavej zelene dedkovho ovocného sadu. Nebudem naťahovať, aj tak už vám je všetkým jasné, čo sa stalo: Haluz nevydržala a zlomila sa. A čo bolo horšie, s ňou aj jej sesterské výhonky plné sliviek a marhúľ. Krvi by sa vo mne v tej chvíli nedorezal.
Ako to oznámiť dedkovi, veru ani nebo nevedelo poradiť. Zoslalo mi však (to nebo) neklamný znak, že mám v ňom (napriek mojej ľudskej hriešnosti) silného spojenca. Dedko totiž prišiel v ten deň z práce neskôr ako zvyčajne, do svojej obľúbenej záhrady už nemal čas pred spaním ísť a v noci sa prihnala strašná búrka (verte, či nie, odvtedy búrky milujem).
Ráno ma zobudil nešťastný babkin hlas: "Bože, bože, Silvička, dedko to neprežije! Vetrisko v noci polámal susedom stromy a jemu tú slivku, čo mal na nej aj marhule!"
Bolo mi ľúto stromov v okolitých záhradách, ale v tej chvíli som pocítila nehanebnú úľavu. Oznam o zlomenom strome zverejnilo za mňa nebo. A ešte som z toho vyšla bez ujmy. Aj keď pocit viny ma kváril. Ale tak naozaj iba do večera. Keď totiž dedko prišiel popoludní z práce a išiel pozrieť škody, zistil, že v jeho sade vážnu ujmu utrpela iba tá marhuľo-slivka. Najskôr chodil od stromu k stromu (so mnou v pätách), krútil hlavou, hmkal a ticho si čosi ševelil. Potom sa nezvyčajne vzpriamil (bol dosť vysoký), pozrel na mňa a povedal: "Pán Boh mi dal rukolapne naznámosť, že príroda sa nemá znásilňovať! Pozri, Silvička, v celej záhrade ten vietor nespravil skoro žiadnu škodu. Len ten môj experiment je napoly."
Ja som si tajomstvo toho "experimentu napoly" v sebe udržala až do mojej stužkovej. S našimi tam - samozrejme - bol aj môj hrdý dedko so zlatou babkou a pri dobrej nálade prišiel rad aj na reč o "experimente". Všetci sa smiali, no dedko na mňa pozrel podobným pohľadom ako vtedy na tú záhradu a povedal: "Dievčatko moje, keby si vedelo, ako ťa ľúbim".
Čosi ma pichlo, ale hneď potom ma zaplavil pocit blaha a nekonečnej lásky, ktorú si v srdci nosím od nepamäti a naveky. K mojim milovaným starým rodičom.