utorok, mája 16, 2006

Štetec času

- Tie čerešne sú nádherné. Priam na zjedenie. Alebo na náušničky.
- Nevadí, že sú vlaňajšie?
- Na obrázku to nevadí.
Tak akosi sa odvíjal môj virtuálny rozhovor v diskusii o šťavnatom obrázku čerstvých čerešní. Červených, ligotavých, vyvolávajúcich skoro skutočnú predstavu chrumkavého sladkého zahryznutia.
Voňavá ilúzia však vznikla na báze už neexistujúcej reality. Čohosi, čo sa pominulo.

- Bože, kto je to? Tá je krásna!
- Je krásna stále, ale inak. Toto je obrázok spred mnohých rokov.
Toto bol rozhovor reálne zvukový - ako bezprostredná reakcia na fotografiu nevesty.
Už nie je nevestou, už nemá dvadsaťtri, no krása nepominula. Získala nové dimenzie.
Obohatené o pečať rozdávajúceho sa šťastia. Prameniaceho z lásky, radosti a istoty.

- Ten dom mohol byť kedysi veľmi pekný, no teraz vyzerá skoro ako ruina.
- Pôvodný majiteľ sa dávno odsťahoval (do neba). Dediči sa nevedeli dohodnúť.
A tak tu stojí a chátra.
Útržok rozhovoru, ktorý som zachytila náhodou na ulici.

Tri na pohľad nesúvisiace výrokové celky. Tri konštatovania o tom, čo kedysi bolo a už nie je.
Tri konštatovania o kráse, ktorá zanikla s existenciou jej nositeľa, o kráse, ktorá v inej podobe existuje ďalej a o kráse, ktorá by reálne mohla okúzľovať i dnes, len mala smolu, že o nej rozhodovali ľudia, ktorým je viac po vôli postupný zánik než rozumná dohoda.
Pokračovať v texte hlbokým rozborom myšlienok, ktoré zostali nevyslovené, by neprinieslo o nič viac, ako tiché zamyslenie sa a rozmýšľanie nad tým, čo všetko dokáže ľudská myseľ priplaviť zo svojich spodných vôd pri pozornom čítaní.

4 komentáre:

w-abt povedal(a)...

silvia - od čerešieň k hlbokým myšlienkam.. dlhá cesta.

Marián Križovenský povedal(a)...

Všetci chceme viac času. Ale jediný, ktorý nás všetkých dobehne, je čas.

Silviah povedal(a)...

w., všetko okolo nás si zaslúži hlbokú myšlienku.
m., jednoznačne.

Anonymný povedal(a)...

krasne