Štetec času

- Tie čerešne sú nádherné. Priam na zjedenie. Alebo na náušničky.
- Nevadí, že sú vlaňajšie?
- Na obrázku to nevadí.
Tak akosi sa odvíjal môj virtuálny rozhovor v diskusii o šťavnatom obrázku čerstvých čerešní. Červených, ligotavých, vyvolávajúcich skoro skutočnú predstavu chrumkavého sladkého zahryznutia.
Voňavá ilúzia však vznikla na báze už neexistujúcej reality. Čohosi, čo sa pominulo.

- Bože, kto je to? Tá je krásna!
- Je krásna stále, ale inak. Toto je obrázok spred mnohých rokov.
Toto bol rozhovor reálne zvukový - ako bezprostredná reakcia na fotografiu nevesty.
Už nie je nevestou, už nemá dvadsaťtri, no krása nepominula. Získala nové dimenzie.
Obohatené o pečať rozdávajúceho sa šťastia. Prameniaceho z lásky, radosti a istoty.

- Ten dom mohol byť kedysi veľmi pekný, no teraz vyzerá skoro ako ruina.
- Pôvodný majiteľ sa dávno odsťahoval (do neba). Dediči sa nevedeli dohodnúť.
A tak tu stojí a chátra.
Útržok rozhovoru, ktorý som zachytila náhodou na ulici.

Tri na pohľad nesúvisiace výrokové celky. Tri konštatovania o tom, čo kedysi bolo a už nie je.
Tri konštatovania o kráse, ktorá zanikla s existenciou jej nositeľa, o kráse, ktorá v inej podobe existuje ďalej a o kráse, ktorá by reálne mohla okúzľovať i dnes, len mala smolu, že o nej rozhodovali ľudia, ktorým je viac po vôli postupný zánik než rozumná dohoda.
Pokračovať v texte hlbokým rozborom myšlienok, ktoré zostali nevyslovené, by neprinieslo o nič viac, ako tiché zamyslenie sa a rozmýšľanie nad tým, čo všetko dokáže ľudská myseľ priplaviť zo svojich spodných vôd pri pozornom čítaní.