Báseň žije svoj vlastný život

- to nie je moja myšlienka. Len sa mi veľmi páči a prečítala som si ju v jednej z replík v diskusii u ostrovanky.
Skúmať hlbiny je čosi ako moje relaxné a poznávacie hobby (juj, to je ale slovné spojenie!). Čo dokážem nájsť (resp. moja fantázia) v hĺbke tej múdrej metafory, ktorou som si dovolila označiť tento článok?
Jednoduché konštatovanie: "Je to pravda.", asi vystihuje prirodzenú realitu.
Prečítala som jednu z mnohých krásnych básní (u ostrovanky). Akosi nešlo reagovať bežnými slovami (niekedy nestačia ani najobratnejšie kombinácie). Myseľ však začala rodiť verše - namôjdušu, tuším ešte nikdy sa mi neukladali do takej zložitej rytmickej formy. To asi preto, že boli odozvou čítania zložitého zápasu duše so snom a realitou, s túžbou a jej unikajúcim naplnením. (Myslím, že teraz som trochu poplietla každého, čo číta tieto riadky. Odporúčam prečítať pri nepochopení viackrát.:-) Píšem totiž, ako mi myšlienky prúdia a nestíham ich chvíľami kontrolovať. Keby som ich však opravila, už by to nebolo ono.)
Ostrovanka mi napísala, že tie verše by mali byť aj v mojom blogu. Vznikli však ako reakcia na jej báseň. Inak by som ich vôbec nenapísala, odpovedala som. A ostrovanka mi vtedy v replike poslala tú peknú metaforu: BÁSEŇ ŽIJE SVOJ VLASTNÝ ŽIVOT.
Má pravdu. Ak sa objaví samostatne, bez akéhokoľvek iného kontextu, každý, kto ju číta, v nej môže objaviť šíravu nezastaviteľných rôznorodých myšlienok (ako chce a ako mu to jeho aktuálne citové rozpoloženie dovoľuje).
Ostrovanka, vďaka za tú metaforu. Báseň pridávam na Tvoju radu do svojho blogu. A venujem ju Tebe (ak dovolíš).