Motivácia

Pred chvíľou som si prečítala nový článok v zaujímavom blogu hogafoga. Čítala som - po víkendovej pauze na snehu - aj iné blogy. Tiež sú v nich dobré nové "veci", no ten hogov akosi automaticky štartuje premýšľanie. V kantorských kruhoch by povedali - je dobrou motiváciou. Aj na písanie nových článkov.
Takže: po tom hogovom článku a komentároch k nemu sa začali pretekať v mojej šedej kôre myšlienky. Také, čo som chcela zasunúť do "spodného šuflíka", uložiť ad acta.
Ale čo teraz, keď tak dobiedzajú? Nechám ich naskákať do blogu a hotovo!
V nekonečnej virtuálnej rovine si píšeme, ako sa nám chce. Aj komentujeme. Jedni tak, druhí onak. Teda jedni s najlepším vedomím a svedomím, druhí aj s nenajlepším (alebo aj vedome protivným). Využívajúc bežné vety, poetické slovné spojenia, rečnícke otázky, humor, výsmech, sarkazmus, ... Ako som si u hoga prečítala - nie každý ukladá svoje prejavy s empatiou. A nie každý je schopný čítať aj iné, než len obdivné chválospevy. A potom to prichádza: odkaz na iné čitateľské priestory, repliky typu "ako sa do hory volá, tak sa z nej ozýva", alebo aj vytrvalé mlčanie. Niekedy je to prekvapivé a len čakáte, čo sa z toho, čomu nerozumiete, vykľuje (alebo aj nevykľuje).
Nuž, vo virtualite je "dovolené" všetko, tak nám niekedy nezostáva iné, len sa odmlčať tiež a povedať si: "Síce neviem, čo sa deje, ale nemá zmysel sa tým ďalej zapodievať." Možno je to škoda a možno aj nie.

P.S. To odmlčanie nebolo myslené ako nepísanie článkov.